Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

Akýmsi „lightmotívom“ formulovania tohto krátkeho – na prax reagujúceho – príspevku je pohnútka autora ako člena Legislatívnoprávnej a etickej komisie Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „LPaEK“) poukázať na možné praktiky športových klubov v podmienkach slovenského futbalu, ktoré by nemali existovať vôbec. Ak v rovine praxe skutočne existujú a nie sú iba fiktívne, natíska sa otázka, či si športové predpisy, ktoré ich umožňujú nevyžadujú nutnú zmenu, alebo či by pripravovaný „návrh Nového zákona o športe“ (ďalej len „NZOŠ“) nemal do tejto situácie zasiahnuť a normovať zakazujúcim spôsobom ich výskyt, ak to športové predpisy jednotlivých športov učiniť nedokážu.

Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť. Vyvracia však tento postoj možnosť vyvodenia právnej zodpovednosti športovca za škodu (úraz), ktorú spôsobí inému športovcovi počas zápasu? Ak áno, má teoreticko právne "podhubie" tejto - dnes platnej - teórie slabé miesta? Ako by mali rozhodovať v týchto prípadoch dnes / pro futuro súdy, zohľadňujúc pri tom aj špecifickosť športu, ktorú spomínajú aj samotné zakldajúce dokumenty Európskej únie? Ak áno, poskytuje obsah "nového zákonu o športe" priestor na posilnenie a skvalitnenie právnej úpravy (možnej občianskoprávnej) zodpovednosti športovca za škodu? 

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).